Tešiť sa na predstavenie, to je najviac, čo môže herec zažiť

Zdena Studenková vyštudovala fotografiu na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave. Po ukončení herectva na VŠMU dostala angažmán na Novej scéne. Od roku 1978 členka Činohry SND, kde stvárnila takmer 60 divadelných postáv. V aktuálnom repertoári činohry ju môžete vidieť v inscenáciách Leni, Bál, Apartmán v hoteli Bristol, Projekt 1918 a Ruské denníky.

Vaša najaktuálnejšia premiéra v SND sú Ruské denníky Ale Rachmanovovej. Hráte v nich aristokratku, ktorá sa prepadne až na úplné spoločenské dno a tam zošalie.
Keď som si prečítala adaptáciu a zistila som, že moja postava začína v prvom obraze ako najsilnejšia osobnosť, čo sa postavenia, vplyvu a možností týka, a končí ako žena, ktorá vylizuje taniere, okamžite to vo mne vzbudilo nádej, že tá úloha ma bude zaujímať. Nie je nič lepšie, ako hrať rolu, ktorá má veľ ký vývoj a ktorej príbeh je zasadený do takého dramatického obdobia. Najsilnejšie príbehy sa odohrajú, keď sa lámu režimy. Preto som veľmi šťastná, že som zažila rok 1989. Človek prežije všeličo v živote – lásky, straty, smútky, radosti, vášne, ale pocit spolupatričnosti, pocit, že niekam patríš, to možno niekto nepocíti po celý život. Ja som to zažila v tom 89. Mala som z toho veľmi silný dojem – akí k sebe ľudia dokážu byť dobrí, ako sa dokáže národ spojiť. Bez toho prelomového obdobia by som to nikdy nezažila.
 
Váš otec bol politický väzeň. Vnímali ste tému Ruských denníkov – počiatky a nástup totality – aj cez svoj osobný príbeh alebo je to pre vás už minulosť?
Nemám problém hovoriť o svojom detstve a o veciach, cez ktoré som si musela prejsť, keď sa ma na ne niekto opýta, ale nerada o tom sama začínam. Na druhej strane, to, čím som si prešla, ma určite ovplyvnilo. Bola som veľmi schopné decko, jednotkárka, mala som mnohé zručnosti a talenty, ale musela som sedieť v poslednej lavici. Riaditeľ ka školy mi dávala patrične najavo, kam patrím a že môj otec bol politický väzeň. Niečo vo mne vtedy zatvrdlo a sprevádza ma to dodnes. Nie som ochotná slúžiť žiadnemu režimu za žiadne peniaze, som nekompromisná v názoroch aj postojoch. Som trochu ako buldog, hoci sa hovorí, že schopnosť robiť kompromisy je znakom inteligencie.
 
Pre herca môže byť niekedy až zničujúce, keď hrá v divadle postavu, ktorá sa príliš bytostne dotýka jeho osobného života. Mali ste niekedy pocit, že nejakú postavu nemôžete hrať? Nie preto, lebo je zle napísaná, ale preto, lebo vám to ľudsky nerobí dobre?
Mávam to so vzťahovými hrami. Napríklad s hrou Večera. Bola to pre mňa veľmi zaujímavá úloha, ale riešila aj niektoré svoje osobné otázky a zároveň mi aj kládla otázky, čo v živote ešte má zmysel. Keď som sa vracala po predstavení tejto hry domov, šla som autom vždy veľmi pomaly a hovorila som si: „Ešte šťastie, že nie som majiteľ kou revolvera, lebo dnes by som to dala.“ Ženy vnímajú vzťahy oveľa intenzívnejšie. Muži asi podobne vnímajú stratu postavenia, práce, moci, ženy sú citlivejšie na otázky vzťahov, rodiny, premárnených životov, obetovania sa niekomu… Keď som si to niekedy po predstavení zosumarizovala, povedala som si, že som možno mala niektoré veci v živote riešiť inak. Z toho, že v sebe nesiem na predstavení aj ťarchu mnohých iných žien – ich účelových vzťahov a povrchných priateľstiev –, bolo mi ťažko. Preto som veľmi rada, že som vstúpila do vzťahu s Braňom, ktorý je síce o 17 rokov mladší, ale za 26 rokov, ktoré sme spolu, som nikdy nezapochybovala o správnosti tohto rozhodnutia. Pre mňa ako pre ženu je nesmierne dôležitý pocit, že som milovaná. Starnutie pre ženu je čosi strašidelné. Pochopiteľne, sú ženy, ktoré sú nastavené inak – sú matky, obetujú sa rodine, kašlú na to, ako vyzerajú ráno v zrkadle… Ja som nastavená inak. Možno som trochu pyšná, ale mne záleží na tom, ako vyzerám. Takéto ženy sa potom ťažšie zmierujú so starnutím. Keď niekedy začujem v divadelnej hre repliku:
„Vy, taká stará…,“ poviem si, dočerta, veď som stará, hoci sa tak vnútorne necítim. Žena inak vníma, že prestáva byť pôvabná, žiaduca, že nemá už toľ ko príležitostí… To vidím často aj okolo seba – keď žena v mojom veku ostane sama, nádej na nejaký pravdivý vzťah je jedno percento. Preto som veľmi vďačná, že je vedľa mňa niekto, kto ma miluje, pretože bez toho by som nevedela žiť ani hodinu.
 
Je pre herca dôležité striedať komické a dramatické postavy? Už len kvôli psychickej hygiene? Alebo je komická postava psychicky ešte vyčerpávajúcejšia než tragická?
Je to vyčerpávajúce, ak herec nemá predispozíciu na komediálne postavy. Ale to je iná otázka. Ja mám rada toto striedanie a rada hrám v komédiách, pokiaľ nie sú úplne tupé. Preto nemôžem hrať v súčasných komických seriáloch, pretože pre mňa je to len také pitvorenie sa. Milujem striedanie komického a tragického aj v rámci jednej postavy. Preto hrám rada Bál, pretože moja postava je tragikomická. Veľmi sa teším z toho, keď sa ľudia na našom výstupe s Jožkom Vajdom smejú, no na konci vidia, ako nám všetkým tečú slzy a preciťujú to s nami. Nechcela by som hrať v divadle, kde by som celé roky hrala len jednu postavu – hoci by to bola najlepšia komédia na svete, asi by som sa časom obesila. Nedokázala by som sa tešiť na predstavenie. A tešiť sa na predstavenie, to je najviac, čo môže herec zažiť.
 
Ste dnes na režisérov prísnejšia alebo zhovievavejšia než na začiatku kariéry?
Chcem, aby bol režisér vždy múdrejší a tvorivejší ako ja. Ale najmä si ho musím vážiť. Boli režiséri, voči ktorým som nikdy žiadnu úctu necítila a s tými som nemala ani ako mladá problém odmietnuť spoluprácu. Myslím, že viem odhadnúť, keď režiséri hrajú formu. To je niečo, čo z duše nenávidím. Nenávidím, keď sa režisér tvári, že je neomylný a, naopak, mám rada, keď vidím, že aj on hľadá. Potom mu odpustím na skúškach čokoľvek – môže si zahrešiť, môže piť, ale musím vidieť, že jeho ambíciou je spraviť najlepšiu inscenáciu, akú vie.
 
Máte nejakú obľúbenú dramatiku? Alebo dramatika?
Mám. Tennesseeho Williamsa a Neila Simona. Sú to hry o vzťahoch, niečo, čo sa dnes veľmi nenosí, ale je tam veľ ký priestor pre hercov. Sú to všetko veľ ké šance. Herečka v istom veku prechádza od postáv femme fatale k postavám babičiek. Medzitým je veľ ká fuga a vtedy herečkám často povedia: „Nie je pre teba práca.“ Ja si myslím, že je, že sú vo svete autorky, napríklad Shelagh Stephensonová, ktorá napísala Pamäť vody, ktoré vypovedajú aj o tomto veku. Sú dobré, lebo o ňom vypovedajú zo svojej vlastnej životnej skúsenosti, ktorú ešte tridsaťročná autorka nemôže mať. V takých hrách by som si ešte chcela zahrať.
 
Sama ste nemali ambície písať? Napísali ste knihu pre deti…
Jednu…
 
Väčšina ľudí nenapísala ani jednu. Bola to len jednorazová záležitosť alebo bude mať pokračovanie? Herectvo je veľmi závislé povolanie, človek musí čakať, či ho obsadia, kto ho obsadí a ak áno, či do vysnívanej postavy. Nie je písanie kníh istou kompenzáciou? Človek tu má pri tvorbe všetko vo vlastných rukách…
Mám veľký rešpekt pred niečím, čo veľmi uznávam, ale mám veľ ké pochybnosti o tom, či by som to sama dokázala. Milujem knihy a veľmi by som chcela vedieť písať. Dokonca som sa zaujímala o to, či existujú nejaké kurzy tvorivého písania, ale… Keď som na javisku, som tam spontánna – zrazu mi niečo napadne a spravím to. Na predposlednej generálke Ruských denníkov mi v poslednej scéne napadlo, že moja postava už musí mať aj blchy a musí sa neuroticky škrabať. Sú to automatické, podvedomé podnety… Takto spontánna a nápaditá neviem byť pri písaní.
 
A čo výtvarné umenie? Študovali ste na ŠUP-ke fotografiu, vraciate sa niekedy k tomu?
Áno, študovala som na ŠUP-ke a milujem obrazy. Viac ma vzruší krásny obraz ako najväčší briliant na svete. Ale nikdy som nebola dosť slobodná a tvorivá, preto som od toho odišla.
 
Máte obľúbených maliarov? Zbierate obrazy?
Zbieram. Kupovala som si ich ešte v Diele na splátky. Keby som mala doma ešte nejaké steny, kupovala by som obrazy aj ďalej. Moja obľúbená grafička je Katka Vavrová. Fascinujúce sú nielen jej práce, ale aj ona sama ako človek. Zoznámili sme sa tak, že som k nej šla kupovať obraz. Viezol ma jej brat a hovoril mi, že ona sa vydrží rozprávať s cudzím človekom maximálne tak polhodinku a potom dovidenia. Strávila som tam celé popoludnie a odvtedy sme s Katkou priateľ ky. Nemá televízor, nikoho nepozná, ale je veľmi čistá vo svojom snovom videní vecí. Milujem ju. Mám doma aj obraz od Jozefa Vyleťala. To je výtvarník, ktorý robil výpravu pre film Panna a netvor, ale bol to aj fantastický maliar, o ktorom Salvador Dalí povedal: „Môžem zomrieť, žije Jozef Vyleťal.“ Bol to disident, zakázaný umelec, mal problémy s alkoholom, zavreli ho a v base ho nútili maľovať jeden obraz za druhým. Už za „socíku“ viseli jeho práce vo viacerých galériách na západe.
 
Študovali ste výtvarnú školu, ale nechceli ste byť výtvarníčka. Museli ste zmeniť svoje plány…
Ešte počas ŠUP-ky som robila u Alberta Leixnera, čo bol jeden z najlepších reštaurátorov na Slovensku. Robila som s ním napríklad na reštaurovaní barokových fresiek v Klariskách. Keďže mám istú zručnosť aj trpezlivosť, hovoril mi: „Zdenička, ty musíš byť reštaurátorka.“ Ale na to musí človek vedieť aj maľovať a ja by som talentovky nespravila. Preto som chcela ísť študovať dejiny umenia a estetiku na filozofickú fakultu, ale kvôli otcovej minulosti to bolo nemožné.
 
Je zvláštne, že na filozofickú fakultu nechceli pustiť dieťa politického väzňa, ale na herectvo áno, hoci je to povolanie, pri ktorom človek každý večer predstupuje pred dav ľudí s nejakým postojom…
Mala som šťastie, že šéfom komisie bol Josef Budský, ktorý si vyberal ročník a hneď som vedela, že som ho zaujala. V treťom ročníku mi dal alternovať v Národnom divadle postavu Nele v Ullenspieglovi. V hereckom súbore to vyvolalo nevôľu – že nejaká tretiačka zo školy tam hrá hlavnú úlohu. Mala som vtedy niekoľ ko konfliktov, chcela som odísť z divadla a skončiť s herectvom. Povedala som mame, že sa to nedá vydržať, že neviem, respektíve viem, čo si o mne niektorí ľudia myslia, a to bolo pre mňa silné kafé.
 
Ako ste sa cez to dokázali preniesť?
Pomáhali mi Zdena Gruberová a Marína Kráľovičová. „Čo tu robíš? Čo tu reveš? Ty patríš na javisko, utri si slzy a padaj tam!“ takto ma Marína sekala a Zdena bola môj veľ ký vzor. Vždy som stála v portáli a hovorila som si: „Keby som raz ja takto vedela hrať!“ No a k tomu som mala šťastie, že som od prvého ročníka začala točiť. Vďaka tomu, že som študovala fotku, veľmi rýchlo som sa naučila spolupracovať s kamerou. Mám schopnosť vidieť sa cez kameru, cítiť záber a vždy som vedela, či hrám práve rukou, hlavou, celým telom… Filmový herec nemôže pracovať systémom: ja tu hrám a vy si ma nejako natočte, ale musí hrať na kameru. Kamera je jeho divák.
 
Dokáže vás v divadle ešte niečo nadchnúť?
Priznám sa, že nechodím na všetko. Možno to vyplýva z toho, čo všetko som už v divadle videla, ale keď už na niečo idem, nikdy nie som negatívne predpojatá a vždy sa na to teším. Keď to dobre dopadne, som taká pyšná, akoby som tam hrala aj ja. Hovorím si, nie je to divadlo márne, má to účinok, treba divadlo robiť ďalej, treba byť náročný. Viem v divadle plakať ako korytnačka, viem sa smiať ako blázon, lebo na to divadlo je, a preto ho mám rada. Divadlo má obrovský význam v tom, aby sa človek duševne neotupil, aby sa niekde vyplakal a vysmial. Normálne prostredie ľuďom nedáva túto možnosť, žije sa veľmi rýchlo, vzťahy sú veľmi komplikované. A navyše, divadlo poskytuje človeku nielen emócie. Videla som teraz pekný televízny portrét divadelného kritika Vladimíra Štefka a on povedal jednu dôležitú vec – dnes je doba, v ktorej ľudia chcú len informácie, ale nechcú vzdelanie. Myslím si, že divadlo okrem zážitku človeka aj edukuje.
 
Zdena Studenková v rozhovore s Danielom Majlingom, dramaturgom Činohry SND