O cestách hľadania i úspechoch

Opera SND od roku 1948



V májovom vydaní nášho Portálu sme písali o Opere SND od jej prvých aktivít do roku 1948. Dnes pokračujeme v úvahách o úspechoch a hľadaní nášho operného súboru od päťdesiatych rokov až po súčasnosť.

Zmena politického systému v roku 1948 nezasiahla operný súbor SND tak výrazne, ako to bolo v činohre. Českí režiséri i výtvarníci povojnových sezón sa síce viac priklonili k opisnému realizmu, v repertoári sa nemohli objaviť diela dvoch veľkých Richardov (Wagnera a Straussa), niekoľko sovietskych opier tiež nebolo prínosom, no ozajstnou ranou bola len kritika prvej národnej opery Suchoňovej Krútňavy, ktorú v roku 1952 museli uvádzať v pozmenenej tzv. Chalabalovej verzii. Okrem Krútňavy s veľkým počtom repríz (na repertoári od 1952 do 1961 sto uvedení) medzi umelecké vrcholy prvej polovice 50. rokov patrila inscenácia Eugena Onegina v réžii S. Dombrovského. Tá bola neskôr neprávom odsudzovaná za príliš dôsledný realizmus, ale ako konštatoval Jaroslav Blaho, nebol to realizmus ždanovovskej estetiky, ale realizmus veľkých ruských tvorcov Turgeneva a Čechova. V ére šéfovania Šimona Jurovského (1956 – 1963) sa situácia začala meniť. Režisér Miloš Wasserbauer spolu so scénografmi Josefom Svobodom, Zbyňkom Kolářom, Františkom Trösterom a Ladislavom Vychodilom sa prepracoval k modernejšiemu divadelnému tvaru najmä v inscenáciách Dona Carlosa, Dalibora a Líšky Bystroušky, v ktorých bola podčiarknutá poézia a myšlienkové posolstvo operných príbehov. Zároveň došlo k personálnej konsolidácii na režisérskom poste nástupom Miroslava Fischera a Júliusa Gyermeka, ktorých od polovice 60. rokov doplnil predtým v Košiciach preslávený Branislav Kriška. Títo traja so striedavými úspechmi určovali javiskovú podobu svetových operných festivalov Ludmila Dvořáková a Hana Svobodová-Janků.
 
Ani kvalitní speváci však nezabránili návštevníckej kríze, ktorá vyvrcholila pri nútenom prechode prevádzky operného súboru do Divadla P. O. Hviezdoslava (1969 – 72). Jednou z príčin bola (a dodnes je) nepripravenosť publika percipovať skladateľsky moderné a neznáme partitúry, čo sa jasne prejavilo už v sezóne 1961 – 1962, keď bol dramaturgom Ján Szelepcsényi. Následne sa dramaturgia vrátila k relatívne konzervatívnemu repertoáru, kvôli ktorému kritik Ladislav Čavojský označil bratislavskú operu za taliansku staggionu. K dramaturgickým pozitívam súboru patrila orientácia na domácu opernú tvorbu, predovšetkým na diela Eugena Suchoňa (Krútňava, monumentálny Svätopluk) a Jána Cikkera (popri starších inscenáciách Jánošíka a Bega Bajazida aj veľkolepé Vzkriesenie a Mister Scrooge). Nový skladateľský rukopis priniesla opera Mira Bázlika Peter a Lucia v interpretácii hodnotená ako generačná výpoveď a najmä experimentálna opera Juraja Beneša Cisárove nové šaty kombinujúca spev s pantomímou, prózou a pohybujúca sa medzi groteskou a tragifraškou s výrazným spoločenským apelom v pohnutej inscenovaných opier aj v nasledujúcich desaťročiach. V prvom období svojho pôsobenia v SND Július Gyermek zaujal inscenáciami moderných opier (Eckov Revízor, Brittenov Albert Herring) a spolu s výtvarníkom P. M. Gáborom preniesol do Bratislavy bayreuthský model svetelného divadla vo Verdiho Trubadúrovi a Maškarnom bále. Diváckym hitom sa však stala rozporne hodnotená inscenácia Verdiho Nabucca, ktorá sa dožila 420 repríz (na scéne Opery SND od 1966 do 1995). Z Fischerových inscenácií sa žiada pochváliť réžiu Debussyho Pelléasa a Mélisandy, Menottiho Konzula a Gréckych pašií od Bohuslava Martinů. Branislav Kriška sa ukázal ako režisér s bohatým výtvarným cítením a dôrazom na myšlienku, čo napríklad demonštroval v naštudovaní Gluckovej opery Orfeus a Eurydika či Pucciniho Turandot. Popri týchto inscenačných víťazstvách však operná kritika zaznamenala aj viaceré umelecké prehry. Po odchode Zdenka Chalabalu (1952 1953) sa postupne sformovala kvalitná zostava dirigentov tvorená Gerhardom Auerom, Tiborom Frešom, Ladislavom Holoubkom a neskôr Viktorom Málekom. Koncom 50. rokov nastala mimoriadne priaznivá situácia aj v sólistickom ansámbli pretrvávajúca takmer do konca nasledujúceho desaťročia a nazývaná ako zlatý vek sólistickej éry v SND. Staršiu generáciu (s vynikajúcim „figúrkarom“ Jankom Blahom), postupne rozširovanú absolventmi konzervatória a sólistami z Česka a opery v Košiciach, doplnila plejáda absolventov VŠMU. V tenorovom odbore dominovali popri Gustávovi Pappovi, Andrej Kucharský, Imrich Jakubek, Jiří Zahradníček, medzi barytonistami Bohuš Hanák a Juraj Marvoň, mimoriadnou posilou bol basista Ondrej Malachovský, ktorý vytvoril historické kreácie najmä v slovenských operách. Sopránovému odboru vládla so svojím dramatickým sopránom Margita Česányiová (Milada, Senta, Aida, Amelia, Židovka), Mária Kišonová Hubová (ako napríklad skvelá Lutomíra), zo zboristky sa medzi výborné predstaviteľky lyrických úloh prepracovala Anna Hornungová-Martvoňová (Butterfly, Mimi, Bystrouška), v mezzo odbore sa k Nine Hazuchovej a Oľge Hanákovej pridali Ľuba Baricová (Concepción, Končakovna) a Jaromíra Sedlářová (nedostižná Azucena). O skvelú spevácku úroveň niektorých inscenácií sa pričinili aj neskoršie hviezdy politickej situácii Československa. Po ukončení rekonštrukcie historickej budovy prišla éra šéfa opery Pavla Bagina (1971 1983), ktorú v prvej fáze spoluvytváral významný český dirigent Zdeněk Košler s vycibreným zmyslom pre inscenovanie Mozartových opier i opernej moderny. Spolu s režisérom Kriškom, výtvarníkom Vychodilom a sopranistkou Elenou Kittnarovou pripravil jednu z najlepších inscenácii modernej histórie SND – Janáčkovu Vec Makropulos. Hoci aj v tomto období sa súbor postupne doplňoval mladými sólistami, spevácku úroveň predchádzajúceho desaťročia sa v globále nepodarilo udržať. Zato sa tu zrodili spevácke hviezdy, ktoré nás potom preslávili vo svete – Peter Dvorský a Sergej Kopčák. Vďaka tenoristovi Petrovi Dvorskému sme neskôr v SND mohli privítať aj svetové hviezdy Mirellu Freni a Piera Cappuccilliho. Špecifikom sedemdesiatych rokov bol prvý pokus o zrod komornej opery na Slovensku. Z iniciatívy Viktora Málka a jeho súboru Camerata Slovacca na javisku SND uviedli diela Telemanna, Dibáka, Paisiella atď. Dlh voči svetovej moderne Opera SND následne splácala inscenáciami Stravinského Osudu zhýralca, Bergovho Wozzecka, Šostakovičovej Kataríny Izmajlovovej, voči slovenskej opere uvedeniami ďalších opusov Jána Cikkera, opier Bartolomeja Urbanca, Tibora Freša a Juraja Beneša (Hostina, neskôr The Players). Od konca 80. rokov sa pomyselné napätie medzi opernou klasikou a modernou prenieslo do konfrontácie tradičnej a modernej režijnej interpretácie opernej klasiky. Začalo sa to už Chudovského Rigolettom (1987) a Bednárikovým Faustom (1989, Cena kritiky na významnom medzinárodnom festivale v škótskom Edinburgu) a režisérske divadlo dosiahlo vrchol v Konwitschného inscenácii Eugena Onegina (2005). Neskôr Marián Chudovský prešiel k tradičnejším réžiám, Jozef Bednárik až priveľmi priblížil operu šou a muzikálu a slávny nemecký režisér popri umiernenejších výkladoch sa až tvrdošijne pokúšal na opernom javisku nastaviť zrkadlo problémom dnešného sveta. Menej kontroverzne pôsobilo prenesenie antického príbehu Orfea (v Gluckovej opere) do súčasnosti v skvelej réžii Mariusza Trelinského (2008). Odraz snahy o adekvátnu podobu opernej inscenácie sa so striedaním úspechov a prehier zrkadlí aj v prístupe slovenských režisérov. Z hľadiska hudobných naštudovaní od konca Baginovej éry po súčasnosť vrcholné naštudovania sa spájajú s menom Ondreja Lenárda, ktorý rovnako dobre rozumel Cikkerovi ako Verdimu (Simon Boccanegra) a Puccinimu (Turandot). Zo zahraničných šéfdirigentov najvyššie treba hodnotiť prínos Friedricha Haidera. Pozitívom posledných dvoch desaťročí bol čoraz častejší návrat v zahraničí úspešných slovenských spevákov na materskú scénu, skvelé spevácke výkony v inscenácii Ariadny na Naxe (Sergej Larin, Maida Hundeling, Ľubica Vargicová) i v Turandot, trvalo skvelá forma Petra Mikuláša a výkony Jolany Fogašovej v sopránových úlohách (Salome, Tosca). V deväťdesiatych rokoch za šéfovanie Juraja Hrubanta (1989 – 2002) sa operný súbor predstavil v Japonsku, na niekoľkých európskych scénach, za najprestížnejšie však možno považovať hosťovanie v Opéra Comique v Paríži, kde v roku 1996 uviedol osem vypredaných predstavení Hoffmannových poviedok. Odvrátenou tvárou týchto úspechov bola absencia jasnej koncepcia stále sa meniaceho vedenia súboru odzrkadľujúca sa najmä v málo invenčnej dramaturgii, lavírovaním medzi snahou o „modernosť“ a rešpektovaním skôr konzervatívneho diváka a nie vždy uvážené medzinárodné koprodukcie. Doriešenie týchto problémov Operu SND ešte len čaká.
 
Vladimír Blaho, hudobný publicista